Hudba má v živote každého človeka isté, či už malé alebo väčšie miesto. Dávame jej rôzne úlohy, ukľudniť nás, rozveseliť, správne naladiť a podobne. No jednou z veľmi dôležitých úloh hudby, je aj rozhýbať telo človeka. Každý sa nechá rád unášať rytmom obľúbenej hudby. To do akej miery to dáme na sebe poznať, však býva ovplyvnené hanblivosťou človeka. Niekto na koncerte skáče ako zmyslov zbavený, niekto si len tak poklepkáva nohou či kyvká hlavou. Určite mnoho z vás pozná ten pocit, že by najradšej skočil do stredu kotla a poriadne to tam rozbalil, no bojazlivosť mu nedovolí. Tiež patrím k druhej skupine, ktorá má radšej svoje telo ako nespútané metanie sa v rytme hudby. Tak ako core kids (ale aj core men a core women, aby som niekoho neurazil) majú svoj štýl obliekania, vyjadrovania, hudobného prejavu, tak majú aj osobitý tanečný vkus a štýl. Kto zažil na vlastnej koži, alebo aspoň sledoval túto zábavku z bezpečnej vzdialenosti, vie o čom píšem. Rozhodol som sa napísať takého malého sprievodcu tancami, alebo ako to nazvať, ktoré môžete predvádzať alebo vidieť na core, ale aj metal koncertoch.
Myslím že základ je headbanging. Jednoduché kývanie hlavou do rytmu hudby. Zvládne to snád každý, no aj táto zábavka niekedy zájde do extrémov. Sú maníci, čo dokážu metať hlavou v neskutočne rýchlom tempe, poprípade s ňou aj krútiť, aby to nebolo len také ľahké. Ak nie ste cvičený poslucháč a headbanger, odporúčam to nepreháňať. Sám som zažil stavy na druhý deň po koncerte, keď sa človek bez podopretej hlavy ani nenaje.
Ešte mi ostali nejaké esá v rukáve a tak sa pozrieme aj na crowd surfing a stage diving. Myslím, že väčšina z vás vie o čo ide. Mierumilovnejší spôsob je voľne sa položiť na dav a nechať sa chvíľu unášať neznámymi rukami. Na tom by nebolo nič zlé, no na core koncertoch sa väčšinou stretávame s tou brutálnejšou variantou. Vyliezť na pódium, rozbeh, a prásk to na nič netušiacich ľudí, býva bežné, že ľudia to dávajú aj z konštrukcií pódia alebo reprákov, a to už musí byť pekná šlupka. Aj preto je na niektorých koncertoch táto zábavka vyslovene zakázaná a vznikajú pri tom rôzne nepríjemné zranenia, ktoré tu ani nebudem menovať.
Poslednou pre mňa známou zábavkou na koncertoch je wall of death. Možno ešte väčší masaker ako moshing, ktorý sa väčšinou odohráva na začiatku nejakej našlapanej skladby alebo pred nejakým brutálnym breakdownom. Spočíva asi v tom, že padavky sa postavia bokom a ostatný dav sa rozdelí na dve časti (steny). Dve steny stojace oproti sebe čakajú na tú najvhodnejšiu chvíľu v skladbe, medzi tým sa dá napätie a očakávanie v dave krájať. Každý premýšľa: „Vyrazia mi zuby? Dostanem lakťom?“ a následne sa to strhne... všetci sa rozbehnú proti sebe a nastane nekontrolovateľná mela. Dav sa miesi, ostávajú len najtvrdší...
