coreMusic.cz - Magazín o tvrdé hudbě

Korníci sú na scéne od roku 1993 a stáli pri zrode nu metalu. Dovolím si tvrdiť, že sú vlastne tvorcami žánru a rozpútali ošiaľ, ktorý trval viac ako desať rokov. Ich predošlá doska z roku 2010 sa ešte nesie v tomto štýle a sami chalani isto cítili, že najlepšie roky už majú dávno za sebou. Preto ma napadli len dve veci. Buď bol tento album labuťou piesňou kapely a už nie je na čo sa tešiť, alebo prídu s niečím úplne novým a neotrelým.

Druhá varianta sa stala koncom roka 2011 realitou, a tak vám môžem nadšene opísať najnovší počin Kornov, ktorý sa nesie v znamení nového štýlu dubstep-metal alebo ako som niekde čítal, dubmetal. A tak neostali nič dlžní svojmu menu a keď im boli hranice predošlej škatuľky príliš úzke, opäť si vytvorili niečo celkom nové a nepoznané. Dubstep v súčasnosti hýbe svetom a nápad, ktorý priniesli Korn, je podľa mňa veľmi pokrokový a šikovný. Samozrejme, všade sa nájdu hateri, ale všeobecne bol album prijatý pozitívne. Myslím, že kapela by takúto radikálnu zmenu nedokázala sama, a tak si prizvali na pomoc najznámejšie mená elektronickej dubstep a DnB scény, akými sú napr. Skrillex, Noisia, 12th Planet atd. 

Spolupráca sa vydarila na jednotku a už v máji minulého roku pustili von skladbu Get Up! , kde demonštrovali svoju spoluprácu so Skrillexom, tešil som sa na celý album ako malé decko. Pri tejto koncepcii sa naskytá otázka, ako s tým chcú koncertovať. Aj táto už je zodpovedaná, pretože na youtube nájdete jeden a pol hodinový záznam z krstu tejto placky, kde boli zahrané komplet všetky skladby a musím uznať že aj na živo to šlape, jak sa patrí. Z albumu sa sype hit za hitom, pričom najzapamätateľnejšie skladby pre mňa sú  Chaos Lives In Everything, Kill Mercy Within, ktoré sú mimochodom hneď úvodné, a potom Narcissistic Cannibal a už spomínaný Get Up!.  Názov albumu, aj texty skladieb sú zamerané na poukázania, že tento svet ide do sračiek, to je však už v poslednej dobe bežné na scénach kde nejde len o zisky. Album obsahuje v základnej verzii jedenásť skladieb a ak si priplatíte za deluxe edíciu, dostanete ďalšie dve skladby ako bonus. Keďže sa mi Korn totálne trafili do vkusu, nemám čo vytknúť. Ak však dubstep v láske príliš nemáte, je diskutabilné, ako sa vám album zapáči. Dokážem si predstaviť, že zláka aj veľa metalových fanúšikov. Skladby sú totiž elektronické, no zároveň dostatočne gitarové a tvrdé na to, aby ste spoznali že to sú oni, nehovoriac o tom, že hlas Jonathana Davisa si asi len ťažko s niečím spletiete.

Takže Korn zasa raz prekročili svoj tieň a vydali sa úplne novou cestou naproti svetlým zajtrajškom. Album The Path Of Totality je svieži, nápaditý a má aj dostatočné gule pre naše tvrďácke srdcia. Ak poriadate doma párty, chcete sa zabaviť, zatancovať si a zároveň počúvať kvalitnú muziku, Korn je jasná voľba.

Neviem, či je to len môj osobný pocit, ale s post-hardcorovými kapelami ako keby sa v poslednej dobe vrece roztrhlo. To, čo bolo kedysi originálne, už ma maximálne nudí, priam otravuje. Už nestačí len zbastliť nejakú metalcore pecku, vložiť do nej melodické pasáže s čistým vokálom a voilá, máme tu další post-hardcore flák.

Túto skutočnosť pochopila aj americká partička From Atlantis. Chalani nemajú na konte žiadnu  plnohodnotnú dosku a len pomocou EPčiek si skúšajú, čo im najviac sedí a aký ohlas na to má fanúšikovská základňa. Ich najnovšie, tretie EP v poradí s názvom Echoes & Answers, vyšlo na konci novembra pod záštitou  InVogue Records. Nahrávka začína krátkym atmosférickým introm, v ktorom sa ukáže, čo môže poslucháč očakávať. Elektronické lámané rytmy sa miesia so zvukom piána a sekanými core riffmi. Nasleduje prvá klasická skladba s názvom Changes. Plynule nadväzuje na intro a tu sa nám predstavia už aj hlasy vokalistov.  Počas breakdownových pasáží má slovo hlavný spevák Nick a jeho klasický hardcore rev a počas melodických pasáži sa zas ujme mikrofónu basák Franklin s  čistým spevom. Ten mimochodom niekedy svojim screamom fušuje do remesla aj Nickovi a musím uznať , že mu to ide. Hlavný dôvod, prečo sa mi práve táto banda páči, je, že melodické pasáže nie sú príliš gýčové a presladené. Všetkého je na EPčku s mierou a dokonca aj klávesové party a elektronika sú použité presne tam kde ich treba. Na tretej skladbe sa ako hosť podielal aj Landon Tewers (The Plot In You, Before Their Eyes), ktorý celé EP aj produkoval. Keď sme už pri hostovaní, v piatej skladbe si zaspieval s chalanmi Ryan Neff  z Miss May I. Celkovo Echoes & Answers obsahuje šesť skladieb, ktoré sa nejako výrazne od seba nelíšia, ale ako celok pôsobia veľmi profesionálne a príjemne sa počúvajú.

Mne nezostáva nič iné ako skonštatovať, že From Atlantis zas a znova pustili do sveta kvalitný a dospelý materiál a už teraz sa teším, ako začiatkom budúceho roka začnú nahrávať prvú plnohodnotnú dosku.

Začneme malým okienkom do duše recenzenta. Milujem melancholickú hudbu, jeseň a všetky jej podoby, od krásneho slnečného aj keď možno trochu chladného dňa, po sychravé rána plné hmly, keď sa vám nechce ani z postele. Prečo toto všetko píšem? Dôvod je prozaický. Príchod nového počinu Insomnium naplánovaný na začiatok jesene ma potešil ako máloktorý z tohtoročných realeasov. Ak kapelu nepoznáte, prezradím, že ide o severskú melodeath špičku so špecifickou atmosférou a zmyslom pre melódiu. Práve melódia je zväčša nastolená španielkou a od nej sa odvíja celá skladba. Všetko je to okorenené hlbokým a ponurým vokálom, mierne zatlačeným do úzadia, aby vynikla jedinečnosť inštrumentálneho prevedenia. Na posledných dvoch počinoch sekunduje tomuto vokálu aj čistý spev, ktorý tvorbu kapely posúva zas o krok ďalej.

Asi toľko pre neznalých a poďme sa už pozrieť priamo na najnovší počin s názvom One For Sorrow . Hneď úvodná skladba ma utvrdila v tom, že som sa tešil oprávnene a že si znova vychutnám niečo okolo hodiny úžasnej metalovej atmosféry korunovanej fínskou hudobníckou precíznosťou. Začíname chytľavou akustickou vybrnkávačkou zahalenou do tajomných ozvien, po ktorej už príde tá pravá smršť riffov a blastbeatov. Album som počúval doma, v práci a všade tam, kde mi to bolo umožnené. Pristihol som sa, že chtiac nechtiac vždy môj pohľad skončí von oknom. A vtedy mi to došlo. Insomnium totiž stvorili soundtrack k vášmu oknu. Nie, neužívam žiadne psychotropné látky. Je to proste taká, aspoň pre mňa, oddychová hudba pri ktorej sa treba len zadívať na neurčitý bod a nechať ju prejsť celým telom. Obzvlášť teraz na jeseň. Melódie sú ťahavé, skladby dlhšie ako sme zvyknutý pri tomto type hudby (5 – 8 min.) a um, s akým boli skladby napísané, na nezaplatenie. Ako som už spomínal, máme tu dva vokály, ktoré buď proti sebe obrazne povedané bojujú, alebo oba spievajú rovnaký part, a tým umocňujú magickosť tejto muziky. K druhej skladbe s názvom Through The Shadows vznikol aj veľmi vkusný a nevtieravý klip, situovaný do tak trochu už otrepaného lesa. Jediné, čo by som asi objektívne dokázal vytknúť je, že skladby nie sú dostatočne odlíšiteľné a splývajú jedna z druhou. Čo síce mne osobne vôbec neprekáža, lebo si môžem album vychutnať ako jeden veľký celok, no niekomu by mohlo. Inak nemám čo vytknúť a buď si túto hudbu zamilujete, alebo vás bude nudiť, to už nechám na vás.

A tak len skonštatujem, že páni zo studeného Fínska zas a znova trafili klinec po hlavičke. Všetko ladí, všetko hrá a ak potrebujete zmierniť nejaké utrpenie, je tu pre vás One For Sorrow, ktorý isto zacelí všetky rany polámanej duše...

Po štyroch rokoch nám tvrďáci z Machine Head predkladajú siedmu radovú placku so siedmimi skladbami, ktoré sa budú všetkými zbraňami snažiť prekonať majsterštyk s názvom Blackening.

Trošku veľa čísel v jednej vete? No hádam ste to strávili. Na album som sa veľmi tešil a netrpezlivo som ho zapol v prehrávači. Úvod ma trochu zmiatol, ale farba Robbovho hlasu sa nedá spliesť, a to ma ukľudnilo. Uznajte, chorál takmer gospelového charakteru by ste asi v úvode tejto dosky nečakali. Bavíme sa o úvodnej skladbe s názvom I Am Hell, má neskutočných osem a pol minúty a je rozdelená na tri časti, ktoré sú jednotlivo pomenované. Po úvodnej kludnej časti nasleduje neskutočné peklo, ktoré sa na vás vysype ako keby diabolský kúzelník otvoril kufor. Rýchle thrashové riffy, prenikavý a špecifický chraplák, dokonca aj nejaký ten menší breakdown. Niekde tu by som tipoval koniec druhej časti a prichádza akustické intro, po ktorom nasleduje gitarová sólová onania. Ta vás definitívne uvedie do prostredia albumu a dovolím si tvrdiť, že ak sa vám nepáčila ani jedna časť úvodnej sklady, môžete to zabaliť. Nič nové sa konať už nebude.

Všetkých sedem skladieb dosahuje úctyhodné minutáže, pričom najkratšia z nich trvá päť minút a štyridsať štyri sekúnd. Je to hneď druhá Be Still And Know, začína príjemnou gitarovou vybrnkávačkou a celá sa tiahne v pomalšom tempe. Po nej nasleduje Locust. Skladba, ktorá bola vonku už nejaký ten piatok pred vydaním albumu a vďaka nej kopec fanúšikov vedelo, že v prípade Unto The Locust je na čo sa tešiť. Neskutočne atmosferická a napriek svojej extrémnej minutáži nie otravná vec. Obe nasledujúce skladby majú jednu spoločnú vec, začínajú prijemným melodickým introm, po ktorom nasleduje mastenica najhrubšieho zrna. Páni sa pri písaní skladieb naozaj vyriadili a rozmanitosť na tomto albume je to, čím boduje. Ďalej už nenachádzam nič výnimočné až na úvod poslednej skladby. Pre mňa trošku nečakaně príjemné. Totižto refrén pecky Who We Are spieva detský zbor za doprovodu čela a akustickej gitary. No nenechajte sa zmiasť. Po chvíli znova nastúpi génius Robb Flynn a rozdrtí všetko naokolo. Neviem, ako by sa tie deti tvárili, keby videli, čo nasledovalo po ich srdcervúcom výkone. Celý album je zakončený pompéznou sláčikovou pasážou a nastane nekompromisné ticho.

Zhrniem to asi tak, že mi dlho trvalo, až som si zvykol na tento hudobný a umelecký mix, ale verte mi, ak mu dáte šancu, odvďačí sa vám skrytou genialitou, ktorá hnala muzikantov pri tvorbe. A odpoveď na otázku, či prekonali sami seba a pokorili predcházajúce kotúč, neviem presne odpovedať. Blackening bol silný ako celok, v ktorom žiadna skladba nejako extra nevytŕčala z radu a Unto The Locust je jeho presný opak, je síce rovnako silný, ale ťaží z rozmanitosti a je len na vás, čo si vyberiete.

Bury Your Dead (ďalej len BYD) nás hudbou obšťastňujú už celých desať rokov, to by hádam človek ani nepovedal. Prekonali nespočetne veľa zmien, vystriedali kopec hudobníkov, aby nakoniec prišli na to, že je čas sa vrátiť ku koreňom.

Niektorí už asi tušia, kam tým mierim. Dámy a páni, Mat Bruso je späť. Jeden zo zakladateľov kapely a neskutočne živelný vokalista sa vrátil tam, kam patrí a jazda na život a na smrť môže začať. Popravde, po prvom vypočutí som bol trochu sklamaný, ale nič nie je také horúce, ako sa uvarí, a tak s odstupom času hodnotím tento album pozitívnejšie. Totižto podľa názvu Mosh n' Roll som čakal niečo údernejšie, niečo prelomové, čo dokonca možne prepíše dejiny žánru, nestalo sa. Nevadí, mierne sklamanie opadlo a môžeme sa s chuťou pustiť do opísania skladieb na tejto nahrávke. BYD sú známi tým, že pre každú dosku si vyberú nejakú tematiku, či už viac alebo menej pochopiteľnú.  Všetky songy na Mosh n' Roll sú pomenované po dielach amerického spisovateľa Kurta Vonneguta. Neviem, čo k tomu chalanov viedlo, každopádne to je zaujímavé. No a poďme k samotnej muzike. Hudobne sa toho veľa nezmenilo. Kratšie úderné skladby sú pre BYD typické, akurát mám pocit, že tá pauza im dala vietor do plachiet. Do každej skladby sa vrhajú s chuťou, a pokiaľ je nálada na poriadny hardcore, určite sa vám zavďačia. Album je prešpikovaný breakownmi od výmyslu sveta a koncertovanie musí byť skratka radosť. Ako som už spomínal, priemerná dĺžka skladby je len niekde okolo dvoch a pol minúty, je tu ale jedna výnimka – skladba s názvom Sirens of Titan. Veľmi príjemná a na začiatku aj melodická vec, ktorú som si zamiloval. Tak trochu dúfam, že k nej vznikne aj klip, keďže sa k tejto placke ešte žiaden neobjavil. Bola by to do istej miery stávka na istotu. Ostatné skladby nijako nevyčnievajú z kapelného a albumového štandardu, čo je možno aj dobre.

A tak nám BYD priniesli jedenásť staronových skladieb pre potešenie našich tvrďáckych srdcí a dúfajú, že im ostanete verní. Prečo staronových?  Preto, že ako si tak budete poklepkávať nohou pri počúvaní Mosh n' Roll, zrazu si poviete, to už som niekde počul, ale za boha si nebudete vedieť spomenúť kde.

Keďže sa mi dostalo tej cti recenzovať oba najnovšie počiny Táborských metalistov F.O.B., poďme sa pozrieť na v poradí poslednú dosku s názvom Tomorrow’s Fires.  Ak som o predošlej veci povedal, že ide priamo na bránku a strelí gól, skôr ako sa stihne brankár spamätať, potom  táto placka prejde do pásma elegantnou piruetkou, šikovne sa vyhne obrancom a na brankára urobí famózny blafák zakončený, ako inak, gólom.

Zhruba toľko k hokejovému úvodu. Mám tak trochu výčitky svedomia, že táto recenzia zasa pravdepodobne skončí ako óda na F.O.B. Ja za to nemôžem, že za tie roky sa páni hudobníci vypracovali na tak vysokú úroveň.  Posledná doska sa síce dostala zasa o krôčik vyššie, ale neznamená to, že je v podobnom modernom duchu ako predchodca. V tomto smere je to návrat ku koreňom, jemne zahalený dymom modernej doby. Hneď úvodná Bloodless napovie, že duch kapiel ako Death alebo At The Gates znovu ožil. Neskutočná oldschool mastenica okorenená takmer dokonalým vokálom.  Na to sme si ale pri Márovom výkone už zvykli. Druhá skladba začína veľmi príjemnými španielskymi rytmami a uvoľnenie netrvá dlho – opäť nastúpi búrka rytmov a hlasových polôh. Takmer každá skladba má v sebe nejaké tie brutálne pasáže s dôrazom na rýchlosť bubeníka,  vždy aj nejaký ten groove pre uvoľnenie a ľahké memorovanie jednotlivých skladieb. Sem tam sa objavia aj nejaké elektronické či symfonické prvky, ale nič násilné a do uší bijúce. Všetkého tu je s mierou a cítiť, že album bol tvorený s obrovským citom pre detail. Ako býva zvykom, už existuje aj klip podporujúci album, a to konkrétne k skladbe Rain of Thoughts. Charakterizoval by som ju ako death metalovú baladu, čo možno znie trochu divne, ale kto si vypočuje, pochopí. Klip hodnotím tiež ako vydarený, jednoduchý, sršiaci atmosférou s puncom zahraničnej kvality. Všetko do seba zapadá, všetko ladí, nenapadá ma nič, čo by som vytkol. Na albume nájdeme ešte jednu takú baladu s dlhým a zaujmavým názvom The Silhouette In The Dark Reminds Me Of You. Keďže obľubujem takéto ponuré atmosferické veci, u mňa zasa trefa do čierneho. Nasleduje ešte pár skladieb podobnej kvality, no v rámci albumu nič výnimočné a album pomaly stíchne.

A v tom tichu, ktoré si pravdepodobne užívate, pretože Tomorrows Fires je veľmi náročný album na poslucháča, si tak rekapitulujete a zisťujete, že to vo vás niečo zanechalo. Niečo, čo nejde popísať slovami, ale viete, že to tam je. No a to je presne to, o čo tu ide...

Českú death/core formáciu F.O.B. (ďalej už len FOB) som spoznal náhodou pri pozeraní kultovej alternatívnej hitparády „Pětka v pomeranči“ na ČT2. To som sa do sveta muziky ešte len dostával a vtedy mi ich klip ku skladbe Frozen prišiel brutálny a možno aj trochu strašidelný. Už vtedy som cítil, že ma k tejto muzike niečo priťahuje aj napriek strachu.

Ubehlo už pár rokov od tejto udalosti, dozrel môj hudobný vkus a osud chcel, že práve ja budem recenzovať posledné dva albumy tejto kapelky. Všetko na svete podlieha vývoju a evolúcii a FOB neboli výnimkou, od ich vzniku v roku 1995 sa vo Vltave prelialo mnoho vody a ako sa hovorí, najlepšie veci prichádzajú náhodou. FOBáci totižto na poste speváka vystriedali už niekoľko osôb po súčasného, podľa mňa najlepšieho, dosadili na trón po autonehode vtedajšieho speváka Peťu. To bolo na prelome rokov 2007/2008 a dovolím si tvrdiť, že od roku 2008 sa začala písať novodobá a veľmi úspešná história kapely.

Tvorba kapely nabrala na vzdušnosti a všetkým ukázali, ako sa má tvoriť moderná metalová muzika. Album začína krátkym introm, ktoré je súčasťou úvodnej skladby s rovnomenným názvom The Dice. Pôsobí tajomne a prepracovane. Následne sa na vás vyvalí bubenícka aj gitarová smršť korunovaná speváckym výkonom.  Práve spevácky výkon, je to, čo ma zo začiatku neprestávalo fascinovať. Aby jeden spevák zvládal takmer všetky polohy a typy spevu v tvrdej muzike sa len tak nevidí. Samozrejme nesmiem zabudnúť ani na inštrumentálnu časť, nech sa chalani neurazia. Počuť, že sú to všetko vyzretí hudobníci a sólo vystrúhané hneď v prvej skladbe, dokáže posadiť na zadok. Kvalitná zmeska death metalu, metalcoru a neviem čoho všetkého ešte. Druhá skladba je už spomínaná klipovka Frozen. Osobne moja najobľúbenejšia na albume. Zasa majstrovské vokály, o čom svedčí aj fakt, že deathmetalové kvíkanie nejako nemusím, no tomuto týpkovi som ho zožral aj s navijakom. Vizuálna stránka klipu je tiež na svetovej úrovni, za čo majú odo mňa chalani ďalšie plus. Album sa na nič nehrá, ide priamy útok na bránku a zavesí gól tak rýchlo, že brankár nestihne ani zareagovať. Keď som sa snažil album hodnotiť objektívne, uvedomil som si ale jeden malý neduh tejto placky. Všetky skladby sú si dosť podobné a rovnako štylizované, čo môže byť výhoda, ak sa vám album trafil do vkusu, všeobecne by som to ale označil za nedostatok. Dokonca aj dĺžka skladieb je takmer totožná, niekde na hranici 3:30. Sem tam sa objaví nejaký elektronický prvok alebo iné spestrenie, no album sa nezadržateľne rúti ku koncu. Nastane ticho... A človek sa možno zamyslí nad zvukom nahrávky. Pre mňa zvuk na svetovej úrovni a ak by ste mi nepovedali, že to je česká kapela, ani by ma to nenapadlo.

A tak mi neostáva nič iné len skonštatovať, že toto je ďalší majsterštyk na českej scéne a upozorniť vás, že ak si ho raz vypočujete, nebudete chcieť prestať a tieto kocky sa vám udomácnia v hlave tak ako mne.

Hudba má v živote každého človeka isté, či už malé alebo väčšie miesto. Dávame jej rôzne úlohy, ukľudniť nás, rozveseliť, správne naladiť a podobne. No jednou z veľmi  dôležitých úloh hudby, je aj rozhýbať telo človeka. Každý sa nechá rád unášať rytmom obľúbenej hudby. To do akej miery to dáme na sebe poznať, však býva ovplyvnené hanblivosťou človeka. Niekto na koncerte skáče ako zmyslov zbavený, niekto si len tak poklepkáva nohou či kyvká hlavou. Určite mnoho z vás pozná ten pocit, že by najradšej skočil do stredu kotla a poriadne to tam rozbalil, no bojazlivosť mu nedovolí. Tiež patrím k druhej skupine, ktorá má radšej svoje telo ako nespútané metanie sa v rytme hudby. Tak ako core kids (ale aj core men a core women, aby som niekoho neurazil) majú svoj štýl obliekania, vyjadrovania, hudobného prejavu, tak majú aj osobitý tanečný vkus a štýl. Kto zažil na vlastnej koži, alebo aspoň sledoval túto zábavku z bezpečnej vzdialenosti,  vie o čom píšem. Rozhodol som sa napísať takého malého sprievodcu tancami, alebo ako to nazvať, ktoré môžete  predvádzať alebo vidieť na core, ale aj metal koncertoch.

Myslím že základ je headbanging. Jednoduché kývanie hlavou do rytmu hudby. Zvládne to snád každý, no aj táto zábavka niekedy zájde do extrémov. Sú maníci, čo dokážu metať hlavou v neskutočne rýchlom tempe, poprípade s ňou aj krútiť, aby to nebolo len také ľahké. Ak nie ste cvičený poslucháč a headbanger, odporúčam to nepreháňať. Sám som zažil stavy na druhý deň po koncerte, keď sa človek bez podopretej hlavy ani nenaje.

Náš sprievodca pokračuje veľmi úspešným a obľúbeným pogom. Nájdete ho takmer na všetkých tvrdších koncertoch. Či už punkových, metalových alebo coreových. Ide o narážanie do seba ramenami a poskakovanie z jednej nohy na druhú v štýle indiánskeho vyvolávania duchov. Na prvý pohľad pôsobí ako chaos a nekontrolovaná mela, no aj pogo má svoje pravidlá. Nech už akokoľvek silno strkáte do ostatných, alebo akokoľvek silnú ranu dostanete, všetko čo v pogu začalo, v ňom aj ostane a žiadne bitky a odplaty sa nekonajú. Teda nájdu sa aj rôzne nižšie formy inteligencie, ktoré si potrebujú dokázať svoju silu, ale to je už iná. Daľšie pravidlo poga je, že ak niektorý z pogujúcih ľudí spadne na zem, ihneď sa mu dostáva pomoci od ostatných v podobe ruky, alebo zdvihnutia späť do centra diania.

To sa už dostávame k záležitostiam, ktoré oddeľujú chlapcov od mužov, na rade je mosh. Mosh je niečo ako tranz, do ktorého sa dá dostať na corekoncertoch. Taktiež ho vnímam ako nástroj na vytvorenie si svojho priestoru v dave. Tzv mosheri sa pevne a stabilne postavia a začnú, ako keby mlátiť neexistujúceho protivníka. Z človeka sa stáva stroj metajúci rukami a nohami poháňaný hudbou. Veľmi obľúbená aktivita členov hnutia shtraight edge. Väčšinou sú mosheri dosť ďaleko od seba, no kde nie je priestor, tam je bolesť. Verte mi, nechceli by ste schytať ranu od niekoho v takomto tranze, no názory sú rôzne a sú ľudia, čo tvrdia že aj toto k tomu jednoducho patrí.

Ešte mi ostali nejaké esá v rukáve a tak sa pozrieme aj na crowd surfing a stage diving. Myslím, že väčšina z vás vie o čo ide. Mierumilovnejší spôsob je voľne sa položiť na dav a nechať sa chvíľu unášať neznámymi rukami. Na tom by nebolo nič zlé, no na core koncertoch sa väčšinou stretávame s tou brutálnejšou variantou. Vyliezť na pódium, rozbeh, a prásk to na nič netušiacich ľudí, býva bežné, že ľudia to dávajú aj z konštrukcií pódia alebo reprákov, a to už musí byť pekná šlupka. Aj preto je na niektorých koncertoch táto zábavka vyslovene zakázaná a vznikajú pri tom rôzne nepríjemné zranenia, ktoré tu ani nebudem menovať.

Doposiaľ všetky druhy „tanca“ sa dali vykonávať aj na malých klubových koncertoch a akciách. Teraz tu máme ešte niečo väčšie, netvrdím že sa circle pit nedá spraviť v malom klube, no nemá to taký efekt ako niekde na feste alebo veľkom koncerte. Ako už názov asi napovedá, ide o vytvorenie kruhu alebo ak chcete víru ľudí, ktorý sa točia dokola pri čom v strede kruhu ostáva vždy prázdno. Neviem o tom že by to bolo nejako nebezpečné a navyše to je veľmi efektné pre diváka.

Poslednou pre mňa známou zábavkou na koncertoch je wall of death. Možno ešte väčší masaker ako moshing, ktorý sa väčšinou odohráva na začiatku nejakej našlapanej skladby alebo pred nejakým brutálnym breakdownom. Spočíva asi v tom, že padavky sa postavia bokom a ostatný dav sa rozdelí na dve časti (steny). Dve steny stojace oproti sebe čakajú na tú najvhodnejšiu chvíľu v skladbe, medzi tým sa dá napätie a očakávanie v dave krájať. Každý premýšľa: „Vyrazia mi zuby? Dostanem lakťom?“ a následne sa to strhne... všetci sa rozbehnú proti sebe a nastane nekontrolovateľná mela. Dav sa miesi, ostávajú len najtvrdší...

Dobre, dosť bolo snívania. Ak patríte k tým, čo sa pri čítaní tohto balastu presunuli niekam na dokonalý imaginárny koncert, kde sa všetky tieto tanečky dajú vykonávať bez bolesti, dolámaných okuliarov a rozdrtených mobilov, tak oznamujem: KONEČNÁ!!! Sme na konci tohto článku a ja uznávam, že určite existuje mnoho inej, menej známej zábavy na koncertoch a že tento článok nemusí mať pre niekoho žiadnu hodnotu, no ja som chcel spraviť to, čo som aj spravil a som so sebou nadmieru spokojný :D

Veľmi dobre známi americký metalcoristi August Burns Red prichádzajú so štvrtou radovou doskou Leveler. Tak sa poďme pozrieť, čo si pre nás pripravili tento krát.

Priznám sa, prvých pár vypočutí som album zatracoval, zdal sa mi príliš rozháraný, bez koncepcie. No čím ďalej tým viac sa mi začínal páčiť a bolo mi treba cca 10 vypočutí na to, aby som uznal, že to je veľmi kvalitná nahrávka. Totižto takmer v každej skladbe sa menia tempá, menia sa hlasy, koncepcie... Pochopil som však, že to je vlastne genialita hudobníkov a že jednotvárny metalcore album podla šablóny vie urobiť takmer hocikto. Skladby Empire, Internal Cannon a Poor Millionaire chalani uverejnili na nete už pred vydaním albumu, a tak kto chcel, vedel si aký taký obraz o celom albume urobiť už nejaký ten týždeň dopredu.

Práve úplne prvou uverejnenou skladbou Empire sa album začína a musím povedať, že je to veľmi silná skladba, v ktorej hrá nemalú úlohu text. Nedá mi nepoukázať naň a nedá mi taktiež poprosiť ctené publikum, aby otvorilo oči. To čo sa deje v poslednej dobe je takpovediac šialenstvo. Či už v politike, prírode a podobne. Neviem kam to speje, no dobré to asi nebude. Toto posolstvo sa nesie aj dnešnou hudbou a stále viac a viac kapiel v nových počinoch poukazuje na problémy a na to, že by sme sa mali začať správať ako ľudské bytosti. August Burns Red nie sú výnimkou a veľmi fandím tejto iniciatíve. No ale to som trošku odbočil, dúfam, že ma neukameňujete. Späť k albumu, pri nejakom tom piatom vypočutí som si uvedomil, že album ako taký, obsahuje materiál a nápady, z ktorých by sa dali v pohode poskladať aj albumy dva. Rôzne riffy, zmeny melódie, tempa, atmosféry, proste ak máte radi trochu náročnejšiu hudbu, budete sa vyžívať v tomto albume. Už spomínanú katastrofickú atmosféru podporuje aj albumart, ktorý je celý v takom „indie“ štýle a ako sami August Burns Red tvrdia, dom na obrázku je dom zničený veternou smršťou a sliepky pred ním majú symbolizovať ticho a kľud po búrke a zároveň nádej a nový život. Celkom zaujímavá vízia, no nič s čím by sa človek nedokázal stotožniť. Medzi ďalšie zaujímavé prvky patria detské chorálové spevy, pasáže na španielke atd. Preto odporúčam album vypočuť a vytvoriť si názor vlastný, pretože každý má iné hudobné chute a nálady. Zvuk je tak trochu špecifický pre August Burns Red, Leveler je ľahko rozpoznateľný, nič ma neruší, všetko ladí, no to je myslím na takejto úrovni samozrejmosťou. O to väčšou, že tento album má na svedomí Jason Suecof, producent tiež veľmi úspešného predošlého albumu ABR s názvom Constellations. Oproti staršiemu bračekovi je Leveler až takmer progresívnou záležitosťou, no to je jeho veľké plus.  Nesmiem zabudnúť, že tu máme aj dva samostatné vokály, jeden na scream a druhý na growl, čo je taktiež veľmi podarený a múdry ťah, ak chcete mať na albume vyšperkované vokály. Osobne ma asi najviac zaujala skladba Carpe Diem. Je jednou z pomalších a melodickejších vecí, ale atmosféra z nej ide neskutočná. Miestami som mal zimomriavky.

Myslím, že som o albume napísal viac ako dosť, a každému, kto má rád metalcore vrelo odporúčam vypočuť. Ale upozorňujem, že možno niektoré kapely, ktoré ste doposiaľ počúvali, po vypočutí tohto majsterštyku označíte za brak.