Po štyroch rokoch nám tvrďáci z Machine Head predkladajú siedmu radovú placku so siedmimi skladbami, ktoré sa budú všetkými zbraňami snažiť prekonať majsterštyk s názvom Blackening.
Trošku veľa čísel v jednej vete? No hádam ste to strávili. Na album som sa veľmi tešil a netrpezlivo som ho zapol v prehrávači. Úvod ma trochu zmiatol, ale farba Robbovho hlasu sa nedá spliesť, a to ma ukľudnilo. Uznajte, chorál takmer gospelového charakteru by ste asi v úvode tejto dosky nečakali. Bavíme sa o úvodnej skladbe s názvom I Am Hell, má neskutočných osem a pol minúty a je rozdelená na tri časti, ktoré sú jednotlivo pomenované. Po úvodnej kludnej časti nasleduje neskutočné peklo, ktoré sa na vás vysype ako keby diabolský kúzelník otvoril kufor. Rýchle thrashové riffy, prenikavý a špecifický chraplák, dokonca aj nejaký ten menší breakdown. Niekde tu by som tipoval koniec druhej časti a prichádza akustické intro, po ktorom nasleduje gitarová sólová onania. Ta vás definitívne uvedie do prostredia albumu a dovolím si tvrdiť, že ak sa vám nepáčila ani jedna časť úvodnej sklady, môžete to zabaliť. Nič nové sa konať už nebude.
Všetkých sedem skladieb dosahuje úctyhodné minutáže, pričom najkratšia z nich trvá päť minút a štyridsať štyri sekúnd. Je to hneď druhá Be Still And Know, začína príjemnou gitarovou vybrnkávačkou a celá sa tiahne v pomalšom tempe. Po nej nasleduje Locust. Skladba, ktorá bola vonku už nejaký ten piatok pred vydaním albumu a vďaka nej kopec fanúšikov vedelo, že v prípade Unto The Locust je na čo sa tešiť. Neskutočne atmosferická a napriek svojej extrémnej minutáži nie otravná vec. Obe nasledujúce skladby majú jednu spoločnú vec, začínajú prijemným melodickým introm, po ktorom nasleduje mastenica najhrubšieho zrna. Páni sa pri písaní skladieb naozaj vyriadili a rozmanitosť na tomto albume je to, čím boduje. Ďalej už nenachádzam nič výnimočné až na úvod poslednej skladby. Pre mňa trošku nečakaně príjemné. Totižto refrén pecky Who We Are spieva detský zbor za doprovodu čela a akustickej gitary. No nenechajte sa zmiasť. Po chvíli znova nastúpi génius Robb Flynn a rozdrtí všetko naokolo. Neviem, ako by sa tie deti tvárili, keby videli, čo nasledovalo po ich srdcervúcom výkone. Celý album je zakončený pompéznou sláčikovou pasážou a nastane nekompromisné ticho.
Zhrniem to asi tak, že mi dlho trvalo, až som si zvykol na tento hudobný a umelecký mix, ale verte mi, ak mu dáte šancu, odvďačí sa vám skrytou genialitou, ktorá hnala muzikantov pri tvorbe. A odpoveď na otázku, či prekonali sami seba a pokorili predcházajúce kotúč, neviem presne odpovedať. Blackening bol silný ako celok, v ktorom žiadna skladba nejako extra nevytŕčala z radu a Unto The Locust je jeho presný opak, je síce rovnako silný, ale ťaží z rozmanitosti a je len na vás, čo si vyberiete.
