Začneme malým okienkom do duše recenzenta. Milujem melancholickú hudbu, jeseň a všetky jej podoby, od krásneho slnečného aj keď možno trochu chladného dňa, po sychravé rána plné hmly, keď sa vám nechce ani z postele. Prečo toto všetko píšem? Dôvod je prozaický. Príchod nového počinu Insomnium naplánovaný na začiatok jesene ma potešil ako máloktorý z tohtoročných realeasov. Ak kapelu nepoznáte, prezradím, že ide o severskú melodeath špičku so špecifickou atmosférou a zmyslom pre melódiu. Práve melódia je zväčša nastolená španielkou a od nej sa odvíja celá skladba. Všetko je to okorenené hlbokým a ponurým vokálom, mierne zatlačeným do úzadia, aby vynikla jedinečnosť inštrumentálneho prevedenia. Na posledných dvoch počinoch sekunduje tomuto vokálu aj čistý spev, ktorý tvorbu kapely posúva zas o krok ďalej.
Asi toľko pre neznalých a poďme sa už pozrieť priamo na najnovší počin s názvom One For Sorrow . Hneď úvodná skladba ma utvrdila v tom, že som sa tešil oprávnene a že si znova vychutnám niečo okolo hodiny úžasnej metalovej atmosféry korunovanej fínskou hudobníckou precíznosťou. Začíname chytľavou akustickou vybrnkávačkou zahalenou do tajomných ozvien, po ktorej už príde tá pravá smršť riffov a blastbeatov. Album som počúval doma, v práci a všade tam, kde mi to bolo umožnené. Pristihol som sa, že chtiac nechtiac vždy môj pohľad skončí von oknom. A vtedy mi to došlo. Insomnium totiž stvorili soundtrack k vášmu oknu. Nie, neužívam žiadne psychotropné látky. Je to proste taká, aspoň pre mňa, oddychová hudba pri ktorej sa treba len zadívať na neurčitý bod a nechať ju prejsť celým telom. Obzvlášť teraz na jeseň. Melódie sú ťahavé, skladby dlhšie ako sme zvyknutý pri tomto type hudby (5 – 8 min.) a um, s akým boli skladby napísané, na nezaplatenie. Ako som už spomínal, máme tu dva vokály, ktoré buď proti sebe obrazne povedané bojujú, alebo oba spievajú rovnaký part, a tým umocňujú magickosť tejto muziky. K druhej skladbe s názvom Through The Shadows vznikol aj veľmi vkusný a nevtieravý klip, situovaný do tak trochu už otrepaného lesa. Jediné, čo by som asi objektívne dokázal vytknúť je, že skladby nie sú dostatočne odlíšiteľné a splývajú jedna z druhou. Čo síce mne osobne vôbec neprekáža, lebo si môžem album vychutnať ako jeden veľký celok, no niekomu by mohlo. Inak nemám čo vytknúť a buď si túto hudbu zamilujete, alebo vás bude nudiť, to už nechám na vás.
A tak len skonštatujem, že páni zo studeného Fínska zas a znova trafili klinec po hlavičke. Všetko ladí, všetko hrá a ak potrebujete zmierniť nejaké utrpenie, je tu pre vás One For Sorrow, ktorý isto zacelí všetky rany polámanej duše...
