Na svojom druhom albume Death Fetish sa Moodring posúva za hranice snovej introspekcie debutu Stargazer a vstupuje do oveľa otvorenejšieho a osobnejšieho priestoru. Namiesto snahy o okamžitú prístupnosť sa „entita“ na čele s Hunterom Youngom, ktorý je vlastne jediným členom Moodringu, prikláňa k surovej a nefiltrujúcej výpovedi, čím vytvára nahrávku, ktorá pôsobí menej ako umelecký koncept a viac ako autentický záznam prežívanej reality.
Keď už sme pri zložení kapely, Hunter Young (spev, gitara, basa) je jediným aktívnym členom, bicie nahrával Matt Guglielmo (Acacia Strain) a textársky vypomohla Iris.exe.
Kým Stargazer pracoval s kontrastom medzi ťaživosťou a éterickou krásou, Death Fetish kladie dôraz na prítomný moment a emocionálnu úprimnosť.
Najvýraznejším prvkom albumu je vokálny prejav Huntera Younga, ktorý nesie celú nahrávku s pozoruhodnou autenticitou. Jeho iperformance nepôsobí ako falošná emócia, ale ako niečo skutočne prežité – každé slovo má váhu a pôsobí prirodzene, bez potreby zveličovania. Práve táto úprimnosť robí album silným, pretože nevzniká z pózy, ale z reálnej skúsenosti.
Dôležitú úlohu v tomto smere zohráva aj samotný proces nahrávania. Album bol postavený na reálnych nástrojoch a organickom zvuku, pričom po jeho prvotnom dokončení sa Hunter Young spolu s dlhoročným parťákom Austinom Copeom rozhodli celý materiál nahrať nanovo. Pôvodná verzia totiž podľa nich znela príliš „hyper-produced“ a stratila prirodzenosť, ktorú chceli zachytiť. Toto rozhodnutie sa výrazne podpisuje na finálnom výsledku – Death Fetish pôsobí živšie, menej sterilne a o to úprimnejšie.
Zvukovo Moodring rozširuje svoj záber o tvrdšie, miestami industriálne prvky, no zároveň si zachovávajú cit pre melódiu, ktorý ich definoval už na debute.
Piesne ako Half-Life či Cannibal ukazujú schopnosť „entity“ prepájať intenzitu s prístupnosťou, zatiaľ čo Masochist Machine predstavuje jeden z najvyváženejších momentov albumu, kde sa stretáva agresia s jasnou emocionálnou líniou.
Osobitnú pozornosť si zaslúži aj STFA, ktorá patrí medzi najvýraznejšie momenty celej nahrávky. V tejto skladbe sa naplno prejavuje energia a naliehavosť, ktorá definuje Death Fetish – ide o koncentrovaný výbuch frustrácie, ktorý však nestráca smer ani význam. Práve tu Moodring dokazujú, že dokážu byť extrémne intenzívni bez toho, aby stratili kontrolu nad výsledným tvarom skladby.
Album si zároveň dovolí aj spomaliť a dýchať. Ketamine či Anywhere But Here prinášajú introspektívnejšie momenty, ktoré prehlbujú témy odcudzenia a úniku, pričom prirodzene zapadajú do celkovej atmosféry nahrávky, bez narušenia jej dynamiky.
Jednou z najväčších predností Death Fetish je jeho konzistentnosť. Aj napriek širšiemu zvukovému rozpätiu pôsobí album ucelene a premyslene, pričom každé rozhodnutie má svoje miesto v celkovej výpovedi. Nejde o zbierku skladieb, ale o súvislú emocionálnu výpoveď.
Záverečné skladby Bleed Enough?, Die Slow a coldmetalkiss tento počin uzatvárajú a bez potreby výraznej katarzie prichádza skôr jemné zmiernenie, ktoré pôsobí prirodzene.
Death Fetish je tak dôkazom umeleckého aj osobného rastu. Moodring sa nesnaží zopakovať to, čo fungovalo v minulosti, ale posúvá sa hlbšie – smerom k väčšej úprimnosti a otvorenosti. Výsledkom je nahrávka, ktorá možno neútočí na prvé počutie, no o to viac odmeňuje tých, ktorí sú ochotní jej venovať pozornosť.
Napsal: IGI