Únik do nášho mládí, do čias, keď telefóny boli len na SMS a cally, keď si hudbu počúval z diskmanu vo vrecku svojej oversized mikiny a chcel si pochopiť, prečo tá kapela znie tak, ako znie. Do čias, keď bol nu metal mainstreamom a cancel culture ešte neexistovala. Boli to jednoduchšie časy. Boli to časy, keď sa generácia šikanovaných detí vzchopila, pretože aj ony našli svojich hrdinov, ktorí vo svojich skladbách spievali o bolesti vo vnútri a o tom, ako sa s ňou musí každý vysporiadať. Samozrejme, že hovorím o kapele Korn. To oni povedali outsiderom, že je OK byť iný.

Po dlhých, dlhých rokoch som mal zase možnosť vidieť legendu, ktorá formovala celý môj hudobný vkus a vlastne aj moju životnú cestu. Včera, v pondelok 16. novembra, totiž vo vypredanej O2 arene zahrali Korn. Ako support pred nimi zahrali Architects a Pixel Grip.

Pixel Grip boli celkom zaujímavá ukážka, ale pre tento koncert to bolo skôr hudobné spestrenie. Nie každému metalistovi musí darksynth a industriál sedieť. Ja osobne si viem predstaviť, že ako predskokani Nine Inch Nails by to bol o mnoho väčší hit. Nicméně, kapela zastávala prvú pozíciu, mala set na 30 minút a svoju úlohu prvého supportu splnila dobre. Je pravda, že tá veľká stage mohla byť pre kapelu tohto formátu trochu zastrašujúca. Myslím si ale, že sa k tomu Pixel Grip postavili statočne a nenechali sa zastrašiť.
Po krátkom setíku a obzvlášť krátkej prestavbe začínajú s 8-minútovým predstihom hrať aj Architects. Teda, ja nemám rád, keď sa začína neskoro, ale naopak to tiež není dobré. Videl som, ako ľudia na chodbe vystrašene pobehujú s pivkom v rukách, keď zistili, že kapela už spustila intro.
Osobne som bol z predstavy, že znova uvidím Architects, celkom vlažný. Za posledných 5 rokov som na nich bol už niekoľkokrát a túto kapelu celkom dobre poznám. Takže som si hovoril: „OK, bude to príjemné spestrenie.“ Avšak, aby sa Gríško nedivil, chlapci nabehli na stage a zandali to tam jak páni. Bolo to super. Bolo to fakt super.
Mnoho ľudí kritizuje zvuk, ale ja som bol na svojom mieste pomerne spokojný. Cítil som ten tlak, cítil som ten bas, cítil som tú gitaru a cítil som, jak tá muzika klepe do každého poslucháča v tej aréne ako kladivo v uhoľnom dole.
Samozrejme nechýbali songy ako Doomsday, Animals, deep fake, Seeing Red alebo Whiplash. Silný moment prišiel pred Everything Ends, keď mal Sam Carter veľmi emotívny preslov o duševnom zdraví a o tom, že on sám to zvládol len vďaka tomu, že mal oporu vo svojej žene. Je krásne spomenúť a oceniť našich najbližších, pretože vďaka nim sme tým, kým sme.

Architects dotlačili svoj set až do konca a prichádzajú Korn. Na obrovskej LEDke sa objavuje odpočet. Napätie stúpa. Akú som mal radosť, keď som hneď po odpočte v intre spoznal jedinečný zvuk songu It’s On! Vy si neviete predstaviť, čo to pre mňa znamená. Keď som bol ešte na strednej, založil som svoju prvú kapelu. A prvé tracky, ktoré sme sa naučili, boli It’s On! a Here to Stay. A hádajte, ktorý song hrali ako druhý? No pre mňa to bolo intro snov. V spomienkach som sa vrátil do čias, keď som sa ulieval zo školy a chodil do garáže hrať na gitarku tieto neopakovateľné riffy. Rozhliadam sa okolo seba a vidím ľudí, ako sa usmievajú. Svet je v poriadku.

Circle pity boli súčasťou každého songu už od začiatku setu Architects, takže sa nemôžeme diviť, že počas Korn sa tá energia ešte zdvihla. Jedem dál! Got the Life, Twist, Chi, A.D.I.D.A.S.… Fúúúha. „Tento oldschool nášup ma baví,“ hovorím si v duchu, a v tom prichádza prekvapenie večera. Kill You. Ešte raz, nechajte to na seba pôsobiť: Kill You! Skladba, ktorá uzatvára celý album Life Is Peachy (1996), ktorý letos oslávil 30 rokov. Veľmi sa mi páči, že také jubileum kapela náležite ocení tým, že svoj set prešpikuje skladbami z tohto albumu. Už len Good God mi tam chýbalo. 🙂

Klasické intro k Shoots and Ladders, keď Jonathan vytiahne dudy, bolo momentom, keď sa energia na tribúnach zmenila a ľudia konečne začali vstávať. Pri takej muzike sa predsa nedá obsedieť.
COMING UNDONE! Uf. Tu sme už skutočne prevetrali hlasivky a celá aréna spievala ako za mlada. Nasleduje Did My Time a po ňom Y’All Want a Single... To bol nášup jak blázen. Počas týchto skladieb som mal pocit, že počujem viac spievať dav než samotného Jonathana.
Celý stage design bol postavený na obrovských ledkových stenách, ktoré vytvárali dojem miestnosti, v ktorej Korn vystupovali ako v nejakom svojom obýváku pokrivenej reality. Bez kamier, ktoré by prenášali obraz hudobníkov na bočné obrazovky, však celý tento design skôr zatienil samotnú kapelu.
Prichádza prídavok o 4 trackoch: Falling Away From Me, Blind, Twisted Transistor a na záver Freak on a Leash. Grandiózny koniec. Nielenže sme dostali tie najväčšie hity zo zlatej éry, keď bol nu metal mainstreamom, ale ešte aj podľa mňa nedocenenú tancovačku Twisted Transistor. Len si spomeňte na ten klip, v ktorom si členov kapely zahrali A-tier rapperi Xzibit, Snoop Dogg, Lil Jon a David Banner.
Keď to zhrnieme a podškrtneme, koncertu nemám skoro čo vytknúť. Áno, veľa ľudí bude remcať na zvuk. Neviem, ako to znelo dole, ale na tribúnach, kde som bol ja, bol zvuk dobrý. Píšem dobrý: not great, not terrible. Bas tlačil, gitary rezali a vokál nás odniesol do nášho mládí. Emočne naplnený, s hlavou v oblakoch opúšťam arénu a hovorím si, aký krásny život žijem, keď mám možnosť sledovať takéto jedinečné umelecké duše. Pre mňa ako mileniála je takýto únik z dnešnej reality veľmi cenený zážitok.
FOTO: Pavla Hartmanová
TEXT: Grichard





































