Včera v pražskom Roxy zahral francúzsky exot menom Igorrr so svojou kapelou. Ako support sa predstavili kapely DVNE z Anglicka a Thoughtcrimes z USA. Ich účel bol splnený dokonale. Úvodní Thoughtcrimes nastavili latku tvrdosti pomerne vysoko. Bohužiaľ, zvuk im veľmi neprial a okrem virbla som skoro žiadnemu nástroju nerozumel.
Thoughtcrimes založil bývalý bubeník kapely The Dillinger Escape Plan. Ich hudba bola očarujúca. Matematika, ktorou prešpikovali svoju tvorbu, bola správne zabalená a aj človek ako ja, ktorý matematiku veľmi nemusí, si ich koncert užil. To, akým spôsobom klzali z riffu do riffu, z pokojných pasáží do rozbehnutých, bolo veľmi prirodzené a príjemné. Po nich sme už zažili zvolnenie so sci-fi posadnutými DVNE, ktorí boli pravým opakom predchádzajúcej smršte – namiesto chaosu ponúkli epickú, premyslenú stavbu skladieb.
Viete, čo spája kapely ako Don Broco, Bloodywood, Perturbator a Igorrr? Nie je to hudobný žáner, zvuk ani atmosféra. Je to prístup. Každá jedna z týchto kapiel si zvolila svoju vlastnú, špecifickú cestu. Je jedno, či na pódiu skáče týpek v tielku a usmieva sa, či sa do rytmu folklórnych motívov headbanguje na tvrdé rytmické riffy, alebo som utopený v syntetickej atmosfére postapokalyptického sveta. Každá jedna z vyššie menovaných kapiel má svoj vlastný charakter.
V dnešnej dobe, keď je kapiel ako húb po daždi, je niekedy ťažké nájsť klenoty, ale Igorrr ním rozhodne je. Pre všetkých, ktorí túto formáciu nepoznajú: táto hudba sa nebude páčiť každému. Dokonca si trúfnem povedať, že jej špecifický, až vyhrotený spôsob skladania je pre väčšinu ľudí ťažko stráviteľný. Predsa len, bavíme sa tu o priamej kombinácii klasickej hudby, operného spevu, black metalu, folklóru a nezaraditeľného sound dizajnu. V tomto prípade však funguje jednoduchá formula: čím divnejšiu hudbu Igorrr skladá, tým viac sú mu jeho fanúšikovia oddaní. Tu sme ďaleko od bangerov na prvé počutie alebo „earworm“ trackov, ktoré si človek pospevuje celý deň ako Hannah Montanu.
Večer v Roxy bol veľmi teatrálny, čo naznačoval už samotný dizajn pódia. Namiesto dnes moderných LED stien viseli vzadu tri zvislé vlajky ako v nejakom chráme či stredovekom hrade. Uprostred jednej z nich dominovalo veľké písmeno I. Inými slovami: sledovali sme to, čo sa deje na pódiu, žiadne obrazovky. A tak to mám rád. Rovnako zvláštne ako ich hudba je aj zloženie kapely. Na jednej strane máme hudobný základ v podaní bubeníka, gitaristy a Igorrra. Tí tvoria moderný štýl metalovej kapely – tielka, headbanging, skrátka to, čo poznáme z HC a metalcoru
Ako protiváha k nim nastupujú vokalisti. Marthe Alexandre, profesionálna operná speváčka, pôsobila ako antická bohyňa zlomených sŕdc. Prináša jemnosť a vznešenosť. Oproti nej stojí vokalista JB Le Bail. Mamma mia, čo je toto za postavu? Celý nástup kapely bol ako z filmu. Začína hrať skladba Daemoni. Úvodné špinavé tóny a jednoduchý rytmus si nás okamžite podmanili. Vychytaný light dizajn vytvára silnú atmosféru a my sa prepadáme do temnoty. JB Le Bail prichádza na scénu zahalený v dlhom plášti s kapucňou, tvár skrytú pod nánosom čiernej a zlatej farby. Jeho nástup je nekompromisný. Chrapľavý hlas k nám prehovára a ja mám pocit, že predo mnou stojí sám Cháron.
Už po intre viem, že si nás títo borci namažú na chleba. Prichádza prvý riff a je to neskutočný nátlak. Gitary škrípu, bicie znášajú údery ako galejníci rany bičom a svetelná šou potvrdzuje, že nie sme na bežnom koncerte, ale na predstavení. Teatrálnosť vás pohltí, akoby ste sedeli v kine v prvom rade.
Spôsob, akým Igorrr mieša nálady, je unikátny. V jednu chvíľu ste v brutálnom bangri, kde je rytmus diktátom, ktorému neuhnete. Vzápätí vás zaplaví nebeský ženský hlas, aby vás poté vyfackal temný black metal s vokalistom, ktorý má v hrdle samotného diabla. Atmosféra na tomto koncerte sa nedá porovnať s bežnými show While She Sleeps alebo Architects. Obe kapely milujem, ale je rozdiel vidieť partiu nasratých chlapov v teplákoch a kapelu, ktorá k show pristupuje ako k divadlu plnému emócií a príbehov.
Celkovo sme sa dočkali 18 skladieb, hoci ma mrzelo, že nezazneli moje obľúbené Cheval a Tout petit moineau. Na záver dám plusový bod prevádzke Roxy. Po koncerte nastala nejaká šarvátka a jeden chlapík pleskol druhému facku jak Škopková v Slunce, seno… Panečku, ta sedla. Netrvalo to ale reálne viac ako tri sekundy a pri chlapovi stáli traja sekuriťáci, ktorí ho okamžite spacifikovali a vyviedli von. Poklona za rýchle vyriešenie situácie a palec hore. A čo sa týka mňa, ja som spokojný. Doma mám tričko a vinyl, ktorý bude jednoznačne jedným z drahokamov mojej zbierky.
Napsal: Grichard
Fotil: Adam Ulč
