PERTURBATOR

Je štvrtok 13. novembra. Do SaSaZu prichádzame s predstihom a sledujeme rôznorodosť návštevníkov. Dnes tu môžeme vidieť temné duše utopené v black metalových vlnách. Vidíme tu geekov s pixel artom na tričku, ktorí sú evidentne gameri. Vidíme tu aj neutrálnu kategóriu v bielej košeli či modrom svetríku. Je to tak, Perturbator je natoľko špecifický hudobník, že jeho vplyv siaha skrz niekoľko sociálnych skupín.

Svetlá sa stmievajú, hudba utícha. Na stage práve vystúpilo duo Gost. Jeden stojí za syntákom, druhý chlapík si berie basgitaru. Chlapi sa s tým moc nemažú a idú rovno k veci. Basa skreslená a hutná tak, že by sa za ňu nehanbil ani kdejaký sludge. Prvá vec, ktorú si hovorím hneď po 10 sekundách: „Ach, prečo nemajú živého bubeníka?“ Ono totiž môžete mať nahrávku, akú chcete, no živý nástroj na stagi to nikdy nenahradí, a obzvlášť nie bubeníka. Energia skutočného úderu tam proste nebola a celkový dojem z ich performance bol skôr ako keby to niekto pustil na Spotify. Pokiaľ chlapi zainvestujú viac času do vyladenia zvuku, bude to rozhodne bomba. Ich riffy boli silné a úderné. To ma veľmi bavilo. Nicmene mi prišla skladba ich trackov celkom jednoduchá a postrádala väčší vývoj.

Po týchto kladivounoch nastúpily tri mýtické bytosti z Islandu pod názvom Kaelan Mikla. Hneď ako som počul prvé tóny, tak si hovorím, že prišly lesné víly a áno, bol som veľmi blízko pravdy. Ich mýtické melódie a harmónie boly veľmi nežné a krásne dokázaly pohladiť naše zmysly. Netrvalo dlho a dievčatá nám ukázali, že aj také krásne bytosti majú ostré zuby. Začalo to nenápadne, kedy sa éterický spev víl zmenil na vysoký, ostrý hlas, ktorý si každý z nás spája primárne s japonským anime. To bol veľmi zaujímavý šok, ktorý nás všetkých prebudil z toho opojenia, ktorým začaly. Tu však baby neskončily, pretože jak sa ich set blížil ku koncu, ukázaly, čo je skutočne v nich a vtedy som to pochopil. Žiadne víly, regulérne harpyje to boly. Hrdelný krik, ktorý nie je scream, ale ostrý ženský skutočný krik, ktorý skrýval kopu bolesti. Okamžite som videl, ako celým davom preletel moment prekvapenia. Hoci ani tieto dievčatá nemali živého bubeníka, ich zvuk bol omnoho, ale omnoho lepší než mali Gost.

Večer sa posúva a my prichádzame k hviezde večera. Už od prvého pohľadu na stage bolo vidieť, že nás dnes nečaká koncert, ale regulérna, plnohodnotná show. Stage design bol od prvého pohľadu oči pútajúci. Vyvýšené pódium, kde vedľa seba ako dva monumenty stály pripravené bicie a vedľa nich miesto so synťákmi a gitarou.

Tma. Intro hrá. Chlapi nastupujú na stage. Prvý úder bicích a ja som cítil, ako mi cuklo guľami. Intenzita toho zvuku bola neskutočná. Tak silný a citeľný zvuk človek nezažije ani u väčšiny skutočne veľkých kapiel. Od prvého momentu sa mi potvrdilo to, čo som si myslel od začiatku. Light show perfektne vytvorená presne do hudby. Začíname ľadovou modrou, postupne prechádzame do bielej a odtiaľ do pekelnej červenej. Tak ako sú previazané skladby, tak sa posúva aj svetlo. Nebol to koncert, kde by sa hral jeden song za druhým. Bol to koncert, kde kapela prechádzala plynulo z jednej skladby do ďalšej a vytvárala silné atmosférické bloky.

Hneď pri druhej skladbe prišiel šok, ktorý ma prinútil úplne zamrznúť. To, že je Perturbator frajer sound dizajnu, je patrné z jeho nahrávok. Ale bože, ako som nebol pripravený na tento zážitok. Celú skladbu The Art of War nás chlapi naťahovali. Vytvárali napätie, ktoré nás ovládlo od prvej sekundy a celú dobu sa len stupňovalo. Kýveš hlavou, hýbeš sa v rytme. Si zhypnotizovaný a plne pod nadvládou tohto temného synthu. A keď už sa blížil koniec a ty si nasponovaný jak struna na gitare, vtedy príde drop natoľko mocný, že som sa musel zastaviť. Neveriacky som sledoval, čo sa deje, a počúval, ako skutočná hudobná apokalypsa prišla na tento svet. Bol som ohromený. Bol som neschopný reakcie. Moje obvody boli overloaded emóciami z toho, čo vidím a počúvam, a ja som dostal regulérny skrat.

Pamätám si, že som prvýkrát niečo také zažil na koncerte Enter Shikari okolo roku 2014, a to bolo pri skladbe Gandhi Mate, Gandhi… Od tej doby sa mi to z času na čas stane, a to je pre mňa vždy jasný dôkaz toho, že sa dívam na správneho interpreta. Len podotknem, že tento prežitok prišiel už počas tretí skladby a nebudem vám klamať, prežil som presne toto isté ešte trikrát počas zvyšku koncertu.

To, s akou energiou dokázali len dva ľudia na stagi zdemolovať SaSaZu, je až neuveriteľné. Jedny bicie a jeden mastermind za syntákmi. Možno sa to z popisu zdá nemožné, ale ja vám hovorím, vy, čo ste tam neboli, máte čoho ľutovať.

Síce sa bavíme o elektronickej hudbe, ale vzhľadom k tomu, že sa Perturbator v minulosti venoval black metalu, je jeho tvorba týmto smerom silne ovplyvnená a keď si spočítam, koľko metalistov som na koncerte videl, tak vám dám jednu radu. Nebojte sa a choďte tú nálož ochutnať. Stojí to za to. Odporúča jeden z jednoho Gricharda.

TEXT: Grichard
FOTO: Kris Šuleková